Keď sa ráno budím bez tvojich dlaní, mesto je tichšie, než by malo byť. V každom výdychu ťa znova hľadám, ako by láska vedela bolieť aj žiť. Na skle je para z nevypovedaných viet, v očiach máš svetlo, čo ma učí dýchať. Ak je toto sen, tak nechcem späť, nechcem sa zobudiť, chcem len pri tebe byť. Medzi strachom a túžbou stojím bosý, srdce mi bije v tvojom mene. Keď sa na mňa usmeješ, svet stíchne, čas sa zlomí, padá mi k nohám. Láska má chuť tvojich pier, keď dýchaš, a ja viem, že domov mám v tvojich slovách. Keď sa na mňa usmeješ len tak, bez dôvodu, bez otázok, vtedy viem, že všetko má zmysel, aj keď láska nie je bez jaziev a krokov späť. Učím sa tvoje ticho po písmenách, každé mlčanie má vlastný tón. Keď ma držíš, miznú pochybnosti, ako tiene, čo sa boja svetla okien. Nie som dokonalý, viem to až príliš, no ty ma vidíš celého, aj s chybami. Ak raz spadnem, viem, že ma zdvihneš, lebo láska je o tom — zostať, nie utekať. Ak je budúcnosť len prázdny list, chcem ho písať s tebou. Keď sa na mňa usmeješ, svet stíchne, aj búrky sa naučia čakať. V tvojom objatí má všetko rytmus, čo ma učí znovu veriť, znovu milovať. Ak raz stratíme smer, buďme si kompasom. Aj keď príde noc bez hviezd, láska si cestu nájde sama. Keď sa na mňa usmeješ, viem už všetko, nemusím sa pýtať, kam ísť. Stačí kráčať vedľa teba pomaly, lebo láska nie je cieľ — láska je ísť spolu.)